Pádom feudalizmu sa spoločnosť začala oslobodzovať, teda aspoň to mala v pláne. Áno, určité obdobie vládol čistý liberalizmus so skutočným rešpektovaním demokracie, ale povedal by som, že dočasne. Dnešná doba síce vychádza z týchto hodnôt, ale dnešné prevedenie tohto systému v praxi predsa nie je až také slobodné, ako tomu bolo na začiatku, alebo ako sa plánovalo. Zásadný zlom a zmena nastala v momente, kedy sa spoločnosť modernejších (nie klasických) liberálov rozhodla zveriť veľkú časť zodpovednosti štátu.

dohoda

Aj klasickí liberáli síce boli toho názoru, že štátna štruktúra by mala existovať, neboli anarchistami. Verili, že k niektorým otázkam týkajúcim sa sociálneho zabezpečenia ľudí, ako aj zabezpečenia poriadku a zabráneniu kriminalitu musí byť štruktúra, ktorá by slobodnú spoločnosť udržala v bezpečí a stálosti. Avšak štát považovali iba ako nástroj, pomocníka, kedy by zákony a systém formovali samotní bežní občania, štát by bol iba užitočnou službou, nie akousi nadnárodnou autoritou.

Liberalizmus bol dlhé roky populárnou a v podstate jedinou civilizovanou ideológiou  a vzdelanejší, alebo sociálne cítiaci ľudia sa hlásali práve k tejto idey, čo však logicky viedlo k rozdelení sa na viaceré smery. Dva základné sú klasickí liberáli a neoliberáli. Rozdiel bol predovšetkým v ich pohľade na to, aká úloha, aká miera zodpovednosti má pripadnúť do rúk štátu. Modernejšia spoločnosť v ktorej víťazili neoliberáli uznala, že k riadeniu systému a sociálnym potrieb, teda napr. školstva, zdravotníctva, financií, spravodlivosti, bezpečia,… je štát nadmieru dôležitý, pretože ak by tieto úlohy padli do rúk občanom, bolo by to pre nich moc náročné a nemohli by sa sústrediť na svoju slobodu a záujmy.

zeměkoule

Spoločnosť neoliberálov tak rozhodla, že občania sa môžu sústrediť na svoje zameranie, svoje povolanie, prácu, záujmy a zárobok, zatiaľ čo štát bude riadiť ich sociálne potreby, bezpečie, zdravotníctvo, ale vlastne aj riadenie všetkých inštitúcií umožňujúcich zárobkovú činnosť či kultúrny rozvoj.